Július Antalík (1931 Veľký Lipník)
V roku 1968 absolvoval štúdium pedagogiky tanca na VŠMU v Bratislave. V rokoch 1951-54 bol členom SĽUK-u, 1954-55 tanečník a pedagóg Lúčnice, 1955-75 tanečník-sólista, od roku 1976 tan. pedagóg a repetítor. V rokoch 1975-85 vedúci tanečného súboru SĽUK-u. Ako sólista vynikol najmä v stvárňovaní charakterových postáv: Nemecký dôstojník v tanečnej kompozícii Zaviatym chodníčkom (1958), v tanci Búrliváci (1962), Vajda v tanci Vlachiko (1960) a pod. Spolupracuje s televíziou a filmom ako tanečník a choreograf. Autor scenárov k Tanečným miniatúram (ČST v Bratislave, 1978). Vytvoril postavu bubeníka vo filme Živý bič (1965), v roku 1980 hral vo filme Na baňu klopajú.
Štefan Antalík (1931 Veľký Lipník)
Roku 1968 absolvoval štúdium pedagogiky tanca na VŠMU v Bratislave. V rokoch 1951-54 člen SĽUK-u, 1954-55 tanečník a pedagóg Lúčnice, 1955-58 tanečník SĽUK-u, 1958-60 sólista tanečného súboru VUS-u, od 1960 opäť v SĽUK-u ako tančeník, 1968-75 tanečník – sólista, od 1975 pedagóg, repetítor, asistent choreografie, od 1980 ped. na HTŠ v Bratislave. K jeho najvýznamnejším tanečným interpretáciám patrí sólový part v tan. pásme VUS-u Veselá vojna (1959), V SĽUK-u v tancoch Hviezdnatá noc (1954) a Podpolianska mlaď (1959). Autor niekoľkých choreografií pre komorné programy SĽUK-u a pre amatérske folklórne súbory Gymnik, Ekonóm, Oravan. Vedúci pohybovej výchovy, režisér a choreograf programov speváckeho súboru SĽUK-u (Piesne moje, piesne, 1983). Spolupracoval s ČST v Bratislave v oblasti hudobno-zábavných programov ako choreograf a pohybový spolupracovník.
Bartolomej Bavoľar (1914 Markušovce – 1956 Torysky)
Rusínsku ľudovú školu a strednú školu navštevoval v Prešove, v rokoch 1929-34 študoval na tamojšom Učiteľskom ústave. V rokoch 1933-1947 učiteľ v Legnave. Od roku 1947 režisér Ukrajinského národného divadla v Prešove, v tom istom roku jeho riaditeľ.
Ako učiteľ zbieral a upravoval ľudové piesne, skúmal piesňový folklór, založil dedinský spevácky súbor a orchester ľudových nástrojov, nacvičoval ochotnícke predstavenia.
Zaslúžil sa o orientáciu UND v Prešove na socialistický realizmus. Od roku 1949 organizoval dramatický kurz. Okrem réžie (Cudzie dieťa, 1947; Ženský zákon, 1953; Stratený list, 1954) vytvoril hudbu k inscenácii Chudoba cti netratí (1948) a viacero divadelných postáv (Praženica
v Gogoľovej ženbe, Buďonnyj v Kornejčukovej Stepi Ukrajiny). V roku 1936 pre rozhlas zostavil pásmo Legnavská svadba.
Jozef Berzák (1811 Trnava -1882 Budapešť, Maďarsko)
Študoval na gymnáziu v Trnave, filozofiu v Egeri, teológiu v Spišskej kapitule, 1834 vysvätený za kňaza. Rímsko-katolícky kaplán v Bobrovci, Hniezdnom, 1836-38 archivár a notár spišského biskupa J. Bélika. V roku 1838 farár v Novej Ľubovni, 1844 dekan, 1861 spišský kanonik, 1862-65 rektor kňazského seminára v Spišskej Kapitule, 1868 oravský a liptovský archidiakon.
Organizátor sociálnej a zdravotnej služby počas cholery v roku 1830. Značnú pozornosť venoval záchrane a udržiavaniu cirkevných umeleckých pamiatok.
Edmund Berzevici (1836 Brezovica -1902 Brezovica)
Študoval na gymnáziu Sabinove, Prešove, Levoči, v rokoch 1854-58 na univerzite v Pešti. V roku 1864 pôsobil ako podnotár, 1865 hlavný notár, 1867 šarišský podžupan. Od roku 1875 hospodáril na rodinnom majetku.
Roku 1871 tvrdo potlačil vzburu želiarov v Plavči. Spracoval životopisy niektorých členov rodu a jeho erb, do nemčiny preložil prácu M. Migneho o Márii Stuartovej.
Anna Bitnerová – Zábavská (1935 Kamienka)
V rokoch 1950-56 tanečnica a členka zboru spevohry UND, od 1956 činohry UND v Prešove. Mnohostrannosť svojho herectva, prameniaceho z vrodeného komediantského nadania, uplatnila v širokom žánrovom rozpätí postáv. V spevoherných inscenáciách vytvorila charakterovú postavu Vuste Šurajovej ( Oj, nechoď, Hrycko, na priadky…, 1956) a mladej hrdinky Uľany (Pytačky na Hončarovke, 1966), v inscenácii baletu Marijka postavu Matky (1955). Na menších dievčenských úlohách postupne dozrela na spoľahlivú predstaviteľku zložitejších dramatických hrdiniek: Naďa Karpovová (Kdesi v Moskve, 1951), Dejanira (Mirandolína, 1954), Marka (Brloh, 1954), Kaľa Sorokinová (Šťastnú cestu, 1956), Paraska (Jar života, 1957), Anička (Sedliacka láska, 1957), Vasylina (Márnosť, 1957), Magda (Láska Magdy Burčovej, 1958), Rehina Tvardovská (Krížne chodníčky, 1960), Bianca (Othello, 1963), Estera (Estera, 1964). Od polovice 60. rokov vytvárala rozmanité, psychologicky odtienené postavy zrelých žien najmä v modernom a súčasnom repertoári: Cvetajevová (Meštiaci, 1972), Marika Mondoková (Kým kohút nezaspieva, 1974,1979), Júlia (Pohľadnica z Benátok, 1978), Ada (Krajnice báječných ciest, 1984). Bittnerovej kreácie majú príznačný nádych dramatického pátosu, prameniaceho z jej zvučného, altovo sfarbeného hlasu a výraznej pohybovej kultúry. Uplatnila ho najmä v postavách básnickejšieho ladenia a kreáciách viacerých, aj negatívnych hrdiniek klasickej dramatiky: Zupava (Sen kniežaťa Sviatoslava, 1966), Regan (Kráľ Lear, 1972), Banat (Keď ma opustíš, 1974), Rachira (Zem, 1975), Kotlibová (Gazdiná roba, 1982), Suseda (Barčova-Ivanova Matka, 1985). Komediálne a veseloherné kreácia stvárňovala vo výrazných charakterizačných líniách, pričom v mnohých využila aj svoje spevácke schopnosti: Pouličná speváčka (Prefíkaná vdova, 1966), Agafia Tichonovna (Ženba, 1968), Vida (Smútok za nebožtíkom, 1969), Anastázia (Žobrácke dobrodružstvo, 1971), Marisja (Martin Boruľa, 1973), Oleksandra Vasilivna (Na siedmom nebi, 1973), Lucietta (Škriepky v Chiozze, 1976), Uľjana (Veno pre nevestu, 1981), Mária (Dr., 1981), Javdocha (Márnosť, 1983). V kreácii Natálie Ivanovny (Tri sestry, 1979) exponovala hlasové a pohybové charakterizačné prvky do groteskného nádychu. Postavou Malvíny (Strašne ošemetná situácia, 1970,1973) a Dory (Kubo, 1973) prejavila výrazné dispozície chrakterového herectva, ktoré zúročila najmä v komediálnych charakteroch dedinských žien v ukrajinskej dramatike s presne odpozorovanými detailami, spracovanými v miernej, ale pôsobivej nadsádzke: Zvodiková (Nie je to smiešne?, 1981), Baba Ochachuľa (Tam kde spievajú slávici, 1983).
Michal Bradáč (1749 Kamienka – 1815 Užhorod, Ukrajina)
Mladší brat mukačevského biskupa Jána Bradáča. Po štúdiách filozofie a práva ho v roku 1772 vyslali na teologické štúdia do viedenského seminára Barbareum. Kňazskú vysviacku prijal v roku 1777. Neskôr bol vymenovaný za mukačevského kanonika, 13. 1.1790 za vikára košického vikariátu. Pre úrad vikariátu sa snažil v Košiciach získať vhodné priestory, ale mestská rada, pod vplyvom jágerského biskupa, mu v tom všemožne prekážala. Roku 1792 sa preto sídlo košického vikariátu presunulo do Prešova, kde dostal k dispozícii opustený, zanedbaný kláštor minoritov s priľahlým chrámom. V roku 1802 sa ako člen Mukačevskej kapituly stal poslancom Uhorského snemu. V tejto funkcii mohol účinnejšie zasahovať do riešenia ťažkého postavenia nového vikariátu. V roku 1806 bolo cisárskym nariadením definitívne potvrdené, že sídlom vikariátu bude Prešov. Súčasne sa zriadila trojčlenná konzistoriálna rada, ako poradný pomocný orgán vikára. Roku 1808 bol vymenovaný za pomocného mukačevského biskupa, avšak bez práva nástupníctva; biskupskú vysviacku prijal 8. 1.1809 v Užhorode. Vrátil sa do Prešove, aby riadil vikariát a dohliadal na obnovu rezidencie a chrámu. Od decembra 1812 až do svojej smrti sídlil v Užhorode, kde vo funkcii kapitulného vikára riadil Mukačevskú eparchiu. Patrí mu historická zásluha na zabezpečení vhodných budov pre úrady košického vikariátu so sídlom v Prešove, ktorý sa stal základňou pre vznik Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva.
Cyprián (1724 Polkovice, Poľsko – 1774 Červený Kláštor)
Pôsobil v kamaldulských kláštoroch v Czenstochowej, Brne, 1752 v Nitre, 1756 lekár, botanik, lekárnik, správca, alchymista v Červenom Kláštore. Roku 1766 založil herbár, zbierku liečivých bylín – v prvej časti obsahoval 272 lisovaných rastlín prevažne z Pienin a Belianskych Tatier na 97 listoch, druhú časť (36 strán nemeckého textu) tvoria poznámky o ich liečivých účinkoch. Názvy rastlín uvádza v gr., lat., nem. A poľ.-slov. jazyku. K jednotlivým rastlinám pripojil údaje o náleziskách, prírodné podmienky ich prostredia a poznámky o liečivých účinkoch. Ako prameň mu slúžili diela P. A. Matthioliho, O. Appolinarisa, J. B. Helmonta a F. J. Lippa. Herbár je dnes v zbierkach Múzea TANAP-u v Tatranskej Lomnici ako najstarší herbár na Slovensku. Roku 1768 údajne zostrojil lietajúci stroj, na ktorom vraj z vrchu Troch korún zaletel až do Tatier.
Mikuláš Dic (1931 Jarabina)
Narodil sa ako piate dieťa Jánovi a Márii Dicovým. Detstvo prežil v chudobných podmienkach, ktoré ovplyvnili aj jeho umelecké videnie. V rokoch 1947-48 navštevoval Štátnu meštiansku školu v Starej Ľubovni. Potom študoval na Umeleckej priemyselnej škole v Bratislave. Nakoniec vyštudoval výtvarné umenie na vysokej škole u prof. Petra Matejku a u prof. Jána Želibského. V rokoch 1957-58 získava zahraničné štipendium na HOCH-SHULE fur bildene kunste v Drážďanoch. Po absolutóriu prednášok na Pedagogickej fakulte – Katedre výtvarnej výchovy Univerzity P. J. Šafárika v Prešove od roku 1965 pracuje ako slobodný umelec. Umeniu sa venuje aj jeho dcéra.
V rodnej obci reštauroval obraz zemepána Félixa Michajloviča z roku 1853. Pri príležitosti osláv 640. výročia založenia Jarabiny vytvoril odliatok plakety a obraz panorámy bojov o Duklu 1944. Je autorom galérie obrazov významných osobností obce. M. Dic zachytil boje o japonský ostrov Iwo Jima, ktorý dobyla námorná pechota armády USA počas druhej svetovej vojny. Bojoval v nej rodák z obce Jarabina, seržant námornej pechoty USA Michal Strank. Autorove diela zdobia aj steny zasadačky Okresného úradu v Starej Ľubovni.
Peter Fidermak (27.6.1947 Mníšek nad Popradom )
Základnú školu vychodil v rodnej obci, stredoškolské štúdiá absolvoval v Starej Ľubovni, kde v roku 1964 zmaturoval. V rokoch 1966-1968 si vykonal základnú vojenskú službu. Po jej ukončení nastúpil na Cyrilometodskú bohosloveckú fakultu a do kňazského seminára v Bratislave. Za kňaza pre Spišskú diecézu ho vysvätili 10. 6. 1973 v Dóme sv. Martina v Bratislave. Po vysviacke bol kaplánom na viacerých miestach – v Likavke pri Ružomberku, v Ružomerku a Spišskom Bystrom. V roku 1982 sa stal správcom farnosti Spišský Štvrtok, kde pôsobil sedem rokov. Tesne pred zmenou režimu r. 1989 ho ustanovili za správcu farnosti Lučivná-Svit s výslovným úmyslom, aby postavil vo svite kostol. V tomto pomerne veľkom meste nestál dovtedy nijaký kostol. Postavil dva kostoly, tri farské budovy, budovu pre Biblické dielo a ďalšie. Popri svojich pastoračných a stavebných povinnostiach pracoval v liturgickej komisii Spišskej diecézy, v sekcii pre architektúru. Od roku 1991 študoval na Pápežskej teologickej akadémii v Krakove filozofiu, ktorú v roku 1994 ukončil licenciátom. V šk. roku 1993/94 začal prednášať sociológiu na Teologickom inštitúte v Spišskom Podhradí. V júni 1994 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za monsignora. Od roku 1995 zastával funkciu tajomníka Konferencie biskupov Slovenska. Dňa 1. 10. 1996 na vlastnú žiadosť a so súhlasom diecézneho biskupa F. Tondru odišiel ako misionár do Novosibirska (Rusko). V Novosibirsku zastával funkciu riaditeľa biskupského úradu. V roku 1998 ho preložili na misie do Irkutska, kde bolo vytvorené nové biskupstvo.
Autorsky pripravil viaceré články v náboženských časopisoch a napísal vyše sto básní k rôznym príležitostiam pod pseudonymom Peter Dubina.
Dita Gabajová (1914 Orlov – 2000 Bratislava)
Narodila sa 23. júna 1914 v Orlove. V roku 1937 absolvovala štúdium na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1939-1970 bola sólistkou Opery SND. Jej prvou opernou postavou na profesionálnej scéne bola Oľga v Čajkovského opere Eugen Onegin. Od začiatku sa Dita Gabajová uplatňovala v náročných speváckych úlohách, ako Amneris vo Verdiho opere Aida, Káča v Dvořákovej opere Čert a Káča a ďalších. Jej umelecky najbohatšou etapou boli roky 1945-1955, keď vytvorila postavu Niklausa v Offenbachovej opere Hoffmanove poviedky, hlavnú postavu v Bizetovej Carmen, Eboli vo Verdiho opere Don Carlos a jej azda najobľúbenejšiu postavu Dulciney v Massenetovej opere Don Quijote. Dita Gabajová mala vo svojom repertoári aj množstvo nezabudnuteľných postáv v dielach slovenských skladateľov.
Vyšší mezzosoprán Dity Gabajovej vynikal príjemným zafarbením a veľkým rozsahom, celé desaťročia patrila k pilierom slovenskej opery a nezabudnuteľným zjavom slovenského interpretačného umenia. Okrem Opery SND vystupovala na koncertných pódiách a v Slovenskom rozhlase nahrala známe operné árie, pedagogicky pôsobila na Konzervatóriu v Žiline. Zomrela 23. januára 2000.
Michal Grofík (1919 Jarabina -1944 Taliansko)
V roku 1923 odišiel s rodičmi do USA. Pracoval ako učiteľ hudby. Na talianskom fronte ako veliteľ posádky amerického bombardéra AAF-201 N 3957 uskutočnil osemnásť úspešných náletov. Počas devätnásteho ho pri pobreží Talianska zostrelili fašistickí vojaci.
Samuel Hambacher (Hambach) (1719 Prešov – ?)
Študoval na gymnáziu v Prešove, od roku 1738 na univerzite vo Wittenbergu, 1740 v Halle, PhDr., 1742 MUDr. Úradný lekár Gemerskej stolice, údajne aj lekár v ruskej armáde, úradný lekár 13 spišských miest, resp. od 1771 lekár na Spiši, alebo úradný lekár Šarišskej stolice v Prešove. Autor medicínskej dizertácie a práce, v ktorej na základe vlastných pozorovaní a chemickej analýzy opísal liečivé vlastnosti kúpeľov v Ružbachoch – Notitia indolis et usus medici scaturiginum Ruschbachinensium (1778).
Michal Madánsky (1799 Kolačkov – 1856 Spišské Podhradie)
Kňaz, zberateľ ľudových piesní, predstaviteľ bernolákovských snažení v 20. a 30. rokoch 19. storočia Michal Madánsky sa narodil 15. septembra 1799 v Kolačkove pri Starej Ľubovni.
Stredoškolské vzdelanie nadobudol v Levoči, filozofické v Jágri a teologické v Spišskej Kapitule. Krátko pôsobil ako kaplán v Lokci na Orave, Trstenej a Námestove. 15. januára 1829 bol ustanovený za katedrálneho kaplána v Spišskej Kapitule. 25.11.1829 bol už však menovaný za vicerektora spišského bohosloveckého seminára. V októbri 1831 na vlastnú žiadosť odchádza na miesto farára v Spišskej Teplici pri Poprade. Od roku 1843 bol dekanom štiavnického dištriktu, ale pre chorobu sa v roku 1851 tejto funkcie vzdal. V roku 1855 vypukla v Teplici cholera, ktorá si podľa miestnej kroniky len v auguste a septembri vyžiadala 250 obetí. Madánsky chorých opatroval a sám sa nakazil. Opatrovali ho v spišskom bohosloveckom seminári a tam aj 8. 2.1856 zomrel. Pochovaný je pravdepodobne na kapitulskom cintoríne.
Ako bohoslovec písal latinské verše, neskôr sa pokúšal literárne tvoriť. Viacerými oravskými piesňami prispel do Kollárových Národných spievaniek. Vzácnym prameňom je jeho 9 listov (sú písané latinsky, čechoslovensky a v bernolákovčine) Martinovi Hamuljakovi. Na Spiši sa sústredil na problém národného uvedomenia. V jednom liste sa sťažuje, že sa tu o slovenskú reč málo starajú, ale napriek tomu sa slovenčiny nezrieka a medzi ľahostajnými Slovákmi ju bude aj naďalej pestovať.
Madánsky sa zaslúžil o rozširovanie slovenských kníh na Spiši, získaval predplatiteľov na diela Jána Hollého, Jána Kollára a na časopisy. Smutne však konštatuje, že niet záujmu o literatúru: „… sú ňedbalci, kterim kdibi ne za peňaze, ale zadarmo knihi sa do ruk davali, ešče bi sa jim ťažilo takove čitať.“
Ferdinad Alexander Matakovský (Mattabovszky, Matavovszky) (1814 Podolínec – ?)
Medicínu študoval na univerzite v Pešti, 1844 MUDr., 1847 získal i diplom chirurga, pôrodníka a očného lekára. Sekundár v detskej nemocnici a asistent na chirurgickej klinike v Pešti, od 1849 riaditeľ nemocnice v Arade, 1873 pplk., 1879 kráľovský radca. V buržoáznej revolúcii 1848-49 práporný, potom štábny lekár revolučnej armády. Absolvoval študijnú cestu po Nemecku, Francúzsku, Veľkej Británii. Tlačou vyšla jeho doktorská dizertácia O podstate škrufulózy a jej liečení v detskej nemocnici v Pešti.
Dezider Milly (1906 Kyjov – 1971 Bratislava)
Študoval na gymnáziu v Levoči, v rokoch 1922-1926 na učiteľskom ústave v Prešove, 1926-1933 na Umelecko-priemyselnej škole v Prahe. Pôsobil ako učiteľ v Orlove, 1943-1945 na učiteľskom ústave a gymnáziu v Prešove, 1945-1946 pracovník Povereníctva školstva a osvety v Košiciach a Bratislave, 1946-1949 pedagóg na Slovenskej vysokej škole technickej a na Pedagogickej fakulte Slovenskej univerzity, od 1949 ma Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Významný predstaviteľ figurálnej maľby a krajinomaľby v slovenskom výtvarnom umení 20. stor. V začiatkoch tvorby znázorňoval najmä námety z rodného kraja a zo života prostého ľudu (Štúdia starca, Dvojportrét Mikuláša a Emy Millyovcov, Materstvo, Dievča a iné). Počas pôsobenia v Orlove spracúval krajinárske námety z jeho okolia a rodného kraja. Okolo r. 1940 sa vyrovnával s poimpresionistickými a expresionistickými tendenciami, typickou témou jeho diela sa v tomto období stala rozprávková krajina s prechádzajúcimi postavami alebo zástupmi ľudí (Ľudia v prírode, Blúdiaca), súčasne však tvoril aj zátišia s ovocím. V povojnovom období začal opäť intenzívnejšie maľovať a v jeho tvorbe dominovali optimistické figurálne kompozície zo života ľudu v rodnom kraji (Predjarie v Kyjove, Kyjovská krajina), ale i diela so spoločenskou tematikou (Prvomájový sprievod, Ľudia z hôr) a na námety z obdobia II. svetovej vojny (rozsiahly maliarsko-grafický cyklus o Tokajíku). V zrelom záverečnom období tvorby sa venoval hlavne tvorbe štúdií a kompozícií liptovských a oravských motívov, príležitostne priberal aj témy materstva, rozhovoru, putovania, stretnutia a i. Z niekdajšieho námetu Blúdiacej vznikli varianty slovenských hôr, osamelých milencov a imaginárnych postáv v horskom prostredí, Venoval sa aj kresbe, grafike a knižnej ilustrácii.
Michal Murcko (1940 Hajtovka – 2016 Prešov)
Narodil sa v rodine maloroľníkov 3. októbra 1940. Po skončení Vysokej školy pedagogickej v Bratislave (1961) pôsobil na Strednej priemyselnej škole strojníckej v Prešove. V období „normalizácie“ bol prepustený zo školských služieb a v rokoch 1973-1979 pracoval ako samostatný odborný archivár v Štátnom okresnom archíve v Starej Ľubovni. Od roku 1979 do roku 1988 pracoval a Jednotnom roľníckom družstve v Tulčíku. Prechodne pôsobil ako vychovávateľ v SOU v Sabinove a Strednej technickej lesníckej škole v Prešove. Po rehabilitácii v roku 1990 nastúpil na pôvodné miesto učiteľa na Strednej priemyselnej škole strojníckej v Prešove. Od roku 1991 až do odchodu do dôchodku pracoval na rôznych pozíciách v Metodickom centre v Prešove. V rokoch 1996 po obhajobe dizertačnej práce získal akademický titul Doktor. Zomrel 20. marca 2016.
S manželkou Jozefínou, rod. Vargovou (12.6.1939 Hubošovce – 28.1.2014 Prešov) sa zosobášili 18.11.1967. Manželstvo bolo bezdetné.
Ako historik sa špecializoval na slovenské, predovšetkým regionálne dejiny okresu Stará Ľubovňa v rokoch 1918-1960. Samostatne vydal viacero publikácií: Spoločenské a politické pomery v okrese Stará Ľubovňa v rokoch 1918-1938, Okres Stará Ľubovňa v rokoch 1938-1945, Okres Stará Ľubovňa 1945-1948 a dvojdielny Historický slovník obcí okresu Stará Ľubovňa. Ako člen autorského kolektívu sa podieľal na viacerých knižných publikáciách (Okres Stará Ľubovňa včera – dnes – zajtra, Nová Ľubovňa, Sulín, Hajtovka). Je autorom množstva historických prác publikovaných v rôznych odborných zborníkoch a k popularizácii regionálnych dejín prispel aj obľúbenou sériou článkov v Ľubovnianskych novinách. K 75. výročiu jeho narodenia vydalo Ľubovnianske múzeum v roku 2015 Biografiu a personálnu bibliografiu historika PhDr. Michal Murcka, Dr. autorov Mareka Havrilu a Martina Lipku.
Dionýz Oravec (1914 Podolínec – 1996 Bratislava)
Medicínu študoval v Prahe a Bratislave.Počas II. svetovej vojny prišiel do oddeleniaprof. Dérera v nemocnici RSP, prešiel s ním na I. internú kliniku, kde pracoval 12 rokov ako asistent a odborný asistent. V roku 1947 založil na klinike endokrinologickú ambulanciu, ktorú úspešne viedol až do roku 1958, keď sa stal ordinárom pre endokrinológiu pri fakultnej nemocnici.
Vychádzajúc z internej medicíny, zaoberal sa celou oblasťou klinickej endokrinológie, a to diagnostikou i terapiou. Zaškolil v endokrinológii mnoho lekárov a medikov. Úspešne pracoval v organizácii ČSČK vo významných funkciách a ukázal sa ako veľmi dobrý organizátor. Rozsiahla odborná a organizátorská práca bola ocenená viacerými vyznamenaniami.
Jozef Pantaleón Roškovský (1734 Stará Ľubovňa – 1789 Budapešť, Maďarsko)
Najväčšia osobnosť a najvýznamnejší predstaviteľ neskorobarokovej hudby európskeho zamerania na Slovensku, Jozef Pantaleón Roškovský sa narodil 10. marca 1734 v Starej Ľubovni, pravdepodobne v hudobníckej rodine. Navštevoval piaristické gymnázium v Podolínci, potom pravdepodobne študoval filozofiu na Trnavskej univerzite. 28. 11. 1755 vstúpil v Trnave do františkánskeho rádu. Záznam o jeho prijatí za klerika ho charakterizuje ako absolventa filozofie, ale predovšetkým ako vynikajúceho hudobníka (…organista, cantor, tubicen, fidicen…). Za kňaza bol vysvätený v roku 1759. Jozef Pantaleón Roškovský je prvý po mene známy hudobník a hudobný skladateľ slovenskej národnosti. V rehoľných matrikách sa o ňom píše, že bol „lingua slavus“ a maďarčinu a nemčinu ovládal len podpriemerne. Okrem toho ho rôzne rádové matriky opisujú ako človeka telesne slabého, krehkého, chorľavého a celkom neschopného vykonávať bežné kňazské povinnosti.
Roškovského hudobnú pozostalosť tvorí sedem rukopisných zborníkov, ktoré sú uložené v Széchényiho knižnici v Budapešti a Matici slovenskej v Martine. S istotou mu však možno pripísať autorstvo 5 omší a 3 antifón Regina Coeli laetare, Offertorium der Resurrectione D. N. J. C., Litaniae lauretanae, Vesperae bachanales a niekoľko menších vokálnych a organových, čembalových, resp. klavírnych skladieb. Za mimoriadne vydarenú je považovaná fašiangová paródia Vesperae bachanales, kde paroduje nielen textovú zložku riadnych nešporov, ale aj jej hudobné súčasti. O jeho kvalitách svedčí aj to, že jeho Missa solemnis bola v svojej dobe pripisovaná J. Haydnovi a K. Dittersovi von Dittersdorfovi.
Anton Augustín Signarovič (Signárovics) (1831 Podolínec – 1904 Košice)
Bol profesorom latinského a nemeckého jazyka na strednej škole. Do Rehole premonštrátov vstúpil v roku 1851. Kňazskú vysviacku prijal r. 1859. V roku 1856 vyučoval na gymnáziu vo Veľkom Varadíne, od roku 1857 na gymnáziu v Rožňave, najdlhšie pôsobil v Košiciach (1863-1891). Po odchode do dôchodku pracoval v archíve premonštrátskeho kláštora v Lelesi. Bol členom krajinského spolku stredoškolských profesorov. Z jeho publikačnej činnosti sú známe oslavné básne na košických biskupov I. Fábryho a J. Pergera i básne podobného zamerania na jasovského preláta V. Kacvinského. Publikované diela: Vota solemnia Excellentiae mae Episcopali Ignatio Fabry Sacerdoti… (Slávnostný prívet jeho excelencii Ignácovi Fábrymu, Košive 1865); Plausus votivi, quos Illustrati suae Victori Kaczvinsky, Prelato Jasoviensi… (Radostné pozdravenie osvietenému jasovskému prelátovi Viktorovi Kacvinskému, 1867); Carmen honoribus Illustrissimi ac Reverendissimi Domini Joanis Perger Episcopi Cassoviensis… (Báseň na počesť najdôstojnejšieho košického biskupa Jána Pergera, 1868).
Julij Stavrovskij-Popradov (1850 Sulín – 1899 Čertižné)
Pochádzal z rodiny gréckokatolíckeho kňaza. Základné vzdelanie získal v Sulíne a Podolínci, stredoškolské v Levoči a Prešove, teológiu absolvoval na univerzite v Budapešti, pričom sa venoval aj štúdiu filológie, ruskej a slovanskej literatúry, etnografie. Za kňaza ho vysvätili v roku 1874. Po vysviacke pôsobil v Jarabine, Toryskách a na biskupskom úrade v Prešove, od roku 1879 ako gréckokatolícky farár v Čertižnom. Patril k predstaviteľom mladšej generácie rusínskych národných buditeľov a prívržencov ruskej orientácie podkarpatskoruského národného hnutia. Pod vplyvom myšlienky slovanskej vzájomnosti a rusofilskej orientácie sa snažil spolupracovať s predstaviteľmi slovenského kultúrneho a spoločenského života. Vystupoval proti násilnej maďarizácii, usiloval sa o zachovanie azbuky v rusínskom písomníctve a školstve. Stal sa členom Literárneho krúžku A. V. Duchnoviča, členom a knihovníkom cirkevno-literárnej Slovanskej školy v Budapešti. Prvú báseň uverejnil v užhorodských novinách Svit (1868), výber z jeho realistických básní vyšiel posmrtne pod názvom Poezii Popradova (Prešov, 1928). Inšpiračným zdrojom jeho tvorby bola láska k rodnému kraju a jeho ľudu, slovanská vzájomnosť a rusofilstvo. Opisoval krásu karpát, smutný osud ubiedeného ľudu, vyzýval zachovať materinský jazyk. V kratších prózach zo života ľudu sa usiloval vzbudiť lásku k nemu a k rodnému kraju. Najznámejšie z jeho filologických prác sú úvahy o ľubozvučnosti slovanských jazykov, o pomocných slovesách a článok o názve obce Sulín. Roku 1869 uverejnil v časopise Svit 54 prísloví spišských Rusínov, ktorých považoval za nositeľov tvorivej sily a autentického spôsobu myslenia rusínskeho obyvateľstva. Venoval sa aj dejinám slovanstva, skúmanie miestnych dialektov a ľudovej kultúry. Články publikoval v časopisoch Svit, Novyj svit, Karpat, Lystok.
Michal Strank (Strenk) (1919 Jarabina -1945 Iwo Jima, Filipíny)
V roku 1922 sa presťahoval spolu s rodičmi do USA. Vyštudoval strednú školu vo Franklin Borough v Pennsylvánii, neskôr pracoval ako robotník na diaľnici. 6. októbra 1939 sa prihlásil do námornej pechoty. 21. apríla 1941 ho povýšili na desiatnika a 26. januára 1942 na seržanta.
Do amerických dejín vstúpil 23. februára 1945, keď velil hliadke, ktorá vztýčila americkú vlajku na ostrove Iwo Jima. Padol 1. marca 1945 pri oslobodzovaní severnej časti tohto ostrova.
Za života a po smrti dostal množstvo vyznamenaní: Purple Heart, Presidential Unit Citation, American Defense Service Medal, American Area Campaign Medal, Asiatic-Pacific Area Campaign with Four Stars, World War II. Victory Medal. V roku 1986 mu vo Franklin Borough odhalili pamätnú tabuľu.
Pochovaný je na Arlingtonskom národnom cintoríne. Vztyčovanie americkej zástavy na Iwo Jima hliadkou seržanta Stranka je vyobrazené na poštovej známke z roku 1945 a na Pamätníku
námornej pechoty v Arlingtone vo Washingtone.
Vincent Tomek (1892 Plaveč – 1986 Rím )
Narodil sa v rodine učiteľa. Študoval na piaristickom gymnáziu v Sabinove, kde sa bližšie zoznámil s učením sv. Jozefa Kalazanského a požiadal o prijatie do Rehole piaristov. Obliečku mal 27. 8. 1908. Noviciát absolvoval vo Vacove. Po zložení jednoduchých sľubov v roku 1909 ho predstavení poslali dokončiť gymnaziálne štúdia do Ružomberka. Po maturite pokračoval v štúdiách na Univerzite Petra Pázmaňa v Budapešti (1912-1916), kde 24.12.1914 zložil večné sľuby a 25. 6.1916 prijal kňazskú vysviacku. Predstavení rehole ho poslali ako magistra piaristického dorastu do Ružomberka. Keď roku 1917 preložili študentát do maďarského Kecskemétu, odišiel s ním aj on. Titul doktora teológie získal v roku 1919. Od roku 1920 pôsobil v Budapešti na teologickej fakulte ako profesor teológie, cirkevného práva, patristiky a francúzštiny. Vo funkcii provinciálneho asistenta (1928-1943) a provinciála (1946-1947) sa stal jedným z hýbateľov obrody a reformy maďarskej piaristickej provincie. Ako odborníka na kánonické právo ho roku 1934 pozvali do Ríma, do komisie pre revíziu konštitúcií rehole. Aktivitou v tejto komisii sa stal známy medzi piaristami na celom svete. Dňa 3. 9. 1947 ho zvolili za generálneho predstaveného piaristov so sídlom v Ríme. Čakali ho veľmi ťažké úlohy. Bol prvým generálnym predstaveným po 25-ročnom období, počas ktorého riadil rehoľu zástupca Svätej stolice. Usiloval sa o to, aby sa závery vizitácie premietli v živote celej rehole, čo sa mu úspešne podaril. Ah preto pápež Pius XII. Predĺžil obdobie funkcie generála rehole zo šesť na osem rokov. Po uplynutí ôsmich rokov ho zvolili do úradu najvyššieho predstaveného ešte dvakrát (1955, 1961). Rehoľu viedol 20 rokov. Stal sa najdlhšie úradujúcim generálom v dejinách piaristov. O úspechu jeho práce svedčí, že v čase jeho nastúpenia do úradu generálneho predstaveného piaristi účinkovali medzi dvanástimi národmi. Pod jeho vedením tento počet vzrástol na dvadsaťpäť národov. Na jeho podnet vznikol Kalazanského inštitút pedagogických vied, medzinárodný študentát v Ríme a pedagogická knižnica pri Kostole sv. Pantaleóna v Ríme. Bol jedným z koncilových otcov na Druhom vatikánskom koncile, pomáhal koncipovať niektoré dokumenty, súčasne bol poradcom maďarských biskupov. Aj napriek tomu, že väčšiu časť svojho života prežil v maďarskom prostredí a v cudzine, zachoval si slovenské povedomie. Počas pobytu v Budapešti sa aktívne podieľal na spoločenskom živote tunajšej slovenskej menšiny. Navštevoval spolok slovenských katolíckych robotníkov, ktorý pôsobil vo Farnosti sv. Jozefa. V jej farskom kostole mával slovenské kázne. Rád čítal slovenskú literatúru, udržiaval písomný kontakt so svojimi priateľmi na Slovensku, najmä s bývalými spolužiakmi z ružomberského gymnázia (D. Makovický, J. Martinka, K. Sidor, J. Stano, P. Stano). Po pričlenení južného Slovenska k Maďarsku Viedenskou arbitrážou r. 1938 pomáhal organizovať Spolok sv. Vojtecha v Maďarsku a v roku 1941 sa stal jeho predsedom. Bol zodpovedným redaktorom časopisu Dobrý pastier a mládežníckeho mesačníka Prameň. Nezaprel svoj slovenský pôvod a pomáhal aj prenasledovaným Židom, ktorým nosil ja pomoc medzinárodného Červeného kríža. Pochovaný je na budapeštianskom cintoríne Kerepesi.
Napísal niekoľko slovenských článkov: Zo šarišských ľudových piesní (Slovák, r. 11, 25.12.1925, č. 292); Šarišské ľudové piesne a Všeobecnosť katolícka (Svätovojtešský kalendár pre katolíckych Slovákov v Uhorsku, 1942); do maďarského Katolikus lexikon (Katolícky lexikón, Budapešť 1931-1933) vypracoval 58 hesiel. Je spoluautorom diel: Szentek élete az év minden napjára I-III (Životy svätých na všetky dni v roku, Budapešť 1932-1933); Magyar piaristák a XIX, és XX. században (Maďarskí piaristi v 19. a 20. storočí, Budapešť 1942). Populárnymi náboženskými článkami prispieval do Slovenského kalendára, ktorý vychádzal v Budapešti.
Ján Vansa (1846 Rimavská Píla – 1922 Banská Bystrica)
Pochádzal z učiteľskej rodiny. Základné vzdelanie získal v Rimavskej Píle. Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, Levoči (1862-67), teológiu v Prešove (1867-70) a Lipsku (1870-71). Učiteľ v Plavnici (1872-73), farár v Lomničke (1873) a Rimavskej Píle (od r. 1882). Od roku 1911 žil v Banskej Bystrici. Publikoval 32 kázní v zbierke Svědectví víry I. a II., ako aj v homiletickom časopise Evanjelický kazateľ, ľudovýchovne činný – v časopise Orol uverejňoval pravidelné praktické rady pre včelárov (od roku 1889), zakladateľ potravných a úverových spolkov. Manžel slovenskej spisovateľky Terézie Vansovej. V časopise Dennica publikoval niekoľko svojich náboženských básní.
Terézia Vansová (1957 Zvolenská Slatina – 1942 Banská Bystrica)
Dcéra farára Samuela Medveckého. Základné vzdelanie získala u otca. Nemčinu študovala na dievčenskom ústave v Banskej Bystrici (1869-70), maďarčinu v Rimavskej Sobote (1870-71). Vydala sa za kňaza Jána Vansu do Lomničky (1875), mali syna Ľudovíta, ktorý predčasne zomrel. Prijala chovanicu Oľgu Vranú, u ktorej žila po smrti manžela. Počas pobytu v Rimavskej Píle (od 1882), uverejňovala v Národných novinách, Slovenských pohľadoch drobné literárne práce čerpajúce z prostredia evanjelických fár. Svoje krátke prózy zhrnula pod spoločný názov Z fary a zo školy. Spisovateľka, autorka románu Sirota Podhradských (1889); druhý román Kliatba čerpá námet z histórie Zvolena, písala drobné prózy pre deti Paľko Šuška, Danko a Janko. V Rimavskej Píle vydávala prvý ženský časopis Dennica, publikovali v ňom aj autori slovenskej moderny, pri redigovaní spolupracovali F. Votruba, K. Kálal. Vyšla tu i beletrizovaná biografia Vansovej matky Terézia Vansová, rod. Lange (1900), v ktorej opisuje zvolenské obchodnícke prostredie i prostredie slatinskej fary. Najobsiahlejšia práca Môj muž (Slovenské pohľady, 1926-28) vyšla v dvoch zväzkoch pod názvom Ján Vansa (1938). Bezprostredné zážitky z cesty na národopisnú výstavu do Prahy opísala v cestovnej próze Pani Georgiadesová na cestách (Slovenské pohľady, 1896-97). Autorka drámy Svedomie (1897). Jej dielo vyšlo súborne v Zobraných spisoch 1 – 8 (Liptovský Mikuláš, 1941-47).